Slávnostné oceňovanie osobností Bratislavského samosprávneho kraja

Výročnú cenu Samuela Zocha dostal aj MUDr. prof. Karol Matulay, in memoriam. Na ocenení sa zúčastnila aj rodina pána profesora a cenu prevzala jeho vnučka Zuzana. Sme radi, že naďalej môžeme udržiavať kontakt s rodinou „nášho“ pána profesora, kde nás spája veľa spomienok na jeho múdrosť, humor a ľudskosť.

Dôvod nominácie

Na začiatku bol Ústav sociálnej starostlivosti, ktorý vznikol v roku 1982. Jeho blízkym podporovateľom bol prof. Matulay a tak na počesť tejto významnej spolupráce nesie zariadenie jeho meno od roku 1990.
Od začiatku bola spolupráca s pánom profesorom veľmi intenzívna a na vtedajšiu dobu až nezvyčajná. Často ste ho mohli stretnúť priamo v zariadení v debate s klientami alebo ich rodičmi. Ľudí s mentálnym postihnutím považoval za schopných pracovať, pokiaľ sa im vytvorili vhodné podmienky. Práca v kuchyni, pomocné administratívne a jednoduché manuálne práce, či práce v záhrade – všetko bolo možné. Tiež však podporoval vzdelávanie týchto ľudí, aby každý primerane svojim schopnostiam mal možnosť naučiť sa čítať či písať a to nezávisle od veku.
S láskou spomíname na pána profesora a na jeho účasť na našich športových hrách pre ľudí s mentálnym postihnutím.
Nesmiernu dôležitosť pripisoval spolupráci s rodinou klienta, jeho dlhé rozhovory s rodičmi detí s mentálnym postihnutím  boli účinnejšie než antidepresíva!

„Sila lásky je väčšia, než si vieme vôbec predstaviť.“
Výrok pána profesora a motto, ku ktorému sa naše zariadenie stále vracia a pripomína si prostriedok sociálnej práce, ktorý nikdy nesklamal.

Stručná biografia

Prof. Karol Matulay sa narodil 11. októbra 1906 v Rajci nad Rajčiankou v učiteľskej rodine.
Hoci pôvodne chcel študovať architektúru, pod vplyvom matky sa rozhodol pre štúdium medicíny na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Tam ho zaujala najskôr chirurgia a interná medicína, aby nakoniec dal prednosť neurológii a psychiatrii. V roku 1930 nastúpil na „Kliniku pre choroby nervové a duševné“ v Bratislave ako neplatený sekundárny lekár. V tom čase ešte psychiatrické oddelenia na Slovensku neexistovali, liečebné prostriedky boli obmedzené. Na začiatku svojej profesionálnej dráhy musel prekračovať nečinných pacientov, ležiacich na chodbách. Preto postupne cieľavedome menil tento pre neho osobne neprijateľný stav, inšpiráciu hľadal v zahraničí.
V roku 1936 po návrate z vojenskej služby dostal miesto asistenta a začal študovať psychiatriu. Potom na Bratislavskej klinike zaviedol prácu v dielňach s krosnami a stolmi na vyšívanie a domáce práce, vrátane opráv bielizne pre celú nemocnicu. Zrušil používanie kovových ešusov a zaviedol stolovanie s obrusmi a taniermi.
V roku 1938 bol habilitovaný a stal sa prvým slovenským profesorom psychiatrie . Počas druhej svetovej vojny viedol  Bratislavskú kliniku. Zaslúžil sa aj o vybudovanie Psychiatrickej liečebne pre chronických pacientov vo Veľkých Levároch, špecializovanej na ich rehabilitáciu.
Od roku 1947 pracoval v Psychiatrickej nemocnici v Pezinku.  V tom čase prevažovali pacienti s dlhotrvajúcou schizofréniou, preto používal liečbu elektrokonvulziami, kardiazolovými a inzulínovými šokmi, ale najmä liečbu prácou, ktorú posúval na vyššiu úroveň. Svedčí o tom jeho malá monografia „Liečba prácou“.
V roku 1965 dostal príležitosť vybudovať psychiatrickú kliniku v Martine. Od roku 1967 bol menovaný jej prednostom. Na nej sa usiloval o komplexnú neuropsychiatrickú liečbu dospelých aj detských psychiatrických pacientov.
Neskôr, v roku 1980, bol spoluzakladateľom „Združenia pre pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím“ a stal sa jeho čestným predsedom. Organizoval odborné medzinárodné podujatia s témou „Mentálna retardácia“ a vydal aj monografiu „Mentálna retardácia“.
Od roku 1990 nesie jeho meno „Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutú mládež“ na Lipského ulici. V ňom sa stále cielene používa liečba prácou. Len niekoľko týždňov pred definitívnym odchodom zo života v ňom odštartoval súťaže na „Deň detí“.
V roku 1992 v Bratislave v spolupráci s „Detskou klinikou na Kramároch“, kde založil pracovisko pre včasnú diagnostiku a intervenciu pre deti, vrátane doporučení pre rodičov mentálne postihnutých detí, kde pracoval až do konca svojho života.
Od roku 1998 nesie jeho meno aj Psychiatrická nemocnica v Kremnici, ktorá má vďaka jeho žiakom moderné resocializačné oddelenie a je aj jedným z troch modelových zariadení pre dlhodobú zdravotne sociálnu starostlivosť o psychiatrických pacientov.
Je čestným občanom mesta Rajec.

Text a foto: J. Čajágiová

O Výročnej cene Samuela Zocha
• Ide o najvyššie ocenenie, ktoré udeľuje Bratislavský samosprávny kraj osobnostiam za významný prínos pre spoločnosť, kraj alebo oblasť, v ktorej pôsobia.
• Cena nesie meno Samuala Zocha – evanjelického kňaza, politika, signatára Martinskej deklarácie a prvého župana Bratislavskej župy po roku 1918.
• Udeľuje sa od roku 2005, každý rok počas slávnostného galavečera.
• Ocenenie sa udeľuje za zásluhy v oblastiach ako zdravotníctvo, vzdelávanie, kultúra, šport, veda, sociálna práca a verejný život.
• Laureátmi môžu byť jednotlivci, kolektívy, ale aj osobnosti ocenené in memoriam.