(Inge Vagačová)

Jana Čajagiová je riaditeľkou Centra sociálnych služieb profesora Karola Matulaya pre deti a dospelých v Bratislave. Jednou z prekážok v motivácii k práci v sociálnych službách je aj stagnácia na tej istej pozícii. Jana Čajagiová je, ako o sebe sama hovorí, výnimkou.

Má za sebou kontinuálny rast v sociálnych službách. Od vychovávateľky po riaditeľku celého centra. A je tam, kde má práve byť. Komunita okolo Matulayovcov vie svoje. „Boli sme u Matulaya,“ toto často zaznieva medzi rodičmi.

Sme s ním stále spätí. Mnohí si myslia, že pán profesor Matulay centrum založil. Bol vo veľmi úzkom kontakte s vtedajším riaditeľom Slávom Krúpom. Napriek tomu, že pán profesor bol psychiater a pracoval v nemocniciach, spájal ich rovnaký postoj k starostlivosti o znevýhodnených ľudí. V tom čase pracoval na Kramároch a v Krásnej hôrke, kde preferoval medicínsky prístup. Paralelne však komunikoval rodičom, najmä klientov s Downovým syndrómom, ale aj s inými mentálnymi diagnózami, svoju predstavu o tom, ako by títo ľudia mohli žiť a pracovať. Bol veľmi zameraný na to, že práca lieči a že práca neznamená stáť dvanásť hodín pri stroji, ale môže mať rôzne podoby. Súčasťou jeho filozofie bolo: liečba prácou, životom v komunite a vykonávaním bežných činností, čoho sa držíme dodnes.

To, čo nám dnes zostalo, sú stretnutia s jeho dcérami, ktoré prichádzajú pri rôznych príležitostiach, ako sú športové hry, tvorivé dielne, vernisáže. Podporujú nás a držíme si to ako tradíciu. Všetci naši klienti – po novom prijímatelia sociálnej služby – či už v ambulantnej alebo pobytovej forme, sú čo najviac zapájaní do bežného života. Nemusia stále niečo vyrábať. Majú právo aj oddychovať, dať si kávu, mať dobrý pocit z bežného dňa.Prostredie sa snažíme zveľaďovať tak, aby pôsobilo rodinne. Keď však poviem, že máme 117 klientov, veľmi rodinne to na prvý pohľad nevyzerá.

Máme výhodu v tom, že sídlime v nízkych, prízemných budovách, bývalých škôlkach a jasliach. Je to labyrint, ale práve preto nepôsobí ako veľký kolos. Máme záhradu, máme dva domy so záhradami, nepôsobí to tak, že je tu klientov veľa.Ale keď dostanete do vienka ďalšie dve budovy v rámci Bratislavy, tak už to začína byť náročné na logistiku a manažment. To nás čaká od budúceho roka. Naším zriaďovateľom je Bratislavský samosprávny kraj a plánuje v jednej budove rozšíriť ambulantnú službu pre deti od 16 rokov s PAS po skončení školskej dochádzky a v druhej pobytovú službu pre dospelých s PAS.

Máme viacero druhov aj foriem sociálnych služieb. Formy máme všetky tri možné: ambulantnú, týždennú a celoročnú. Ambulantná znamená denná forma, keď klient ráno príde a poobede odíde.

Týždenná je od pondelka do piatka, cez víkendy a sviatky je klient doma.

Celoročná služba je pobytová počas celého roka s tým, že klient, samozrejme, môže ísť domov, keď sa tak rodina rozhodne, napríklad na sviatky či dovolenku.

Vznikali sme z klasickej DSS-ky, čo bol voľakedy Ústav profesora Karola Matulaya, a časom sme zvolili zmenu názvu na centrum práve preto, aby sme zastrešili všetky druhy.

Takže aktuálne máme domov sociálnych služieb, špecializované zariadenie pre osoby s autizmom, máme zariadenie podporovaného bývania a máme podporu samostatného bývania. K tomu máme fakultatívnu službu Regionálneho diagnosticko-terapeutického centra pre ľudí s autizmom.

V tomto roku máme spolu 117 klientov, teda prijímateľov sociálnej služby.

V poradovníku žiadateľov o služby pribúdajú tí s poruchou autistického spektra a keďže sa tomu 25 rokov venujeme – od diagnostiky cez terapie, od malých detí až po dospelých – sme naklonení aj tomu, že by sme sa špecializovali práve na nich.Neznamená to, že zrušíme domov sociálnych služieb, lebo to je iná cieľová skupina. Mentálne iná, sociálne iná, kultúrno-spoločensky iná. Svojím spôsobom sa niekedy veľmi dobre dopĺňajú, ale v bežnej prevádzke to nie je jednoduché.

Keď sme začínali v roku 1982, pred 43 rokmi, tak to boli väčšinou mladí ľudia a malé deti. Mnohí klienti zostali. Máme klientov, ktorí sú tu 40 rokov, takže vekový priemer v DSS je takmer 40 rokov a stále sa posúvame vyššie a vyššie.

Zachovávame si detské skupiny pre deti s autizmom v špecializovanom zariadení, tam máme určenú vekovú hranicu na vek, v ktorom dieťa odchádza do školy.Celkovo máme vekové rozpätie klientov od troch rokov do nekonečna. Časom sa z mnohých skupín stanú seniorské skupiny.

Presne. Musíme o tom hovoriť a rozmýšľať, ako sa ďalej špecializovať. Môžem to ilustrovať na aktivite, akou je plávanie.

Zvykneme robiť plavecké preteky, kde pozývame aj iné zariadenia v pôsobnosti BSK. Pomaly však ubúda plavcov. Už nevládzu, zdravotne to nedávajú, je ich stále menej, čo je presne dôsledok toho, že populácia starne.Aj títo ľudia starnú, ale zostávajú u nás, pretože pobytových služieb pre nich je oveľa menej ako ambulantných. Vznikajú ale seniorské centrá.

Zo zákona je seniorské centrum určené pre klientov vo veku od 62 rokov. Momentálne nemáme 62-ročného klienta, ale keby sme ho mali, tak u nás môže zostať aj dlhšie. Keď už ich ale bude dvadsať, tak musíme zmeniť celý prístup, upraviť prostredie.Už teraz máme menej klientov reálne pracujúcich v dielňach, kde aktívne vyrábajú rôzne veci. Už toľko nevládzu, nevidia na to, motorika sa zhoršuje, nevydržia pri tom, nebaví ich to.

Áno, potom je to problematické aj pre nás, aj pre rodiča, ktorý sem príde s dvanásťročným dieťaťom.Napríklad, keď má desaťročné dieťa s autizmom problémy v škole a škola to nevie vyriešiť, tak sa rodič rozhodne, že radšej bude chodiť individuálne do školy, lebo má povinnú školskú dochádzku, a využije služby nejakého špecializovaného zariadenia, kde bude môcť dieťa chodiť napríklad v tie dni, počas ktorých nechodí do školy.

Chápem preto rodičov. Stáva sa nám, že keď sa po rokoch uvoľní miesto, tak si rodičia uvedomia, že toto nie je úplne to, čo by pre svoje desaťročné dieťa chceli.

Áno, ale škola musí zabezpečiť podmienky. Malo by tam byť toľko asistentov, aby deti so špeciálnymi potrebami neboli zo školského systému vylučované.

Je to ich rovesnícky kolektív, sú to aktivity a prostredie primerané dieťaťu, ale keď má škola jedného asistenta na dve-tri triedy, v ktorých je päť detí so špeciálnymi potrebami, je to málo.

Škola doporučuje rodičovi: choďte do DSS-ky, tam sa o neho postarajú lepšie. Ako keby nevedeli, že v DSS-ke je často veľa podstatne starších ľudí.

Na školách, a to hovoríme o špeciálnych školách, takýmto spôsobom ani nerozmýšľajú. Napríklad tam, kde chodíme my, odporučenie pre náročnejšie deti je medikácia a minimalizácia školskej dochádzky.

Teraz sme boli v situácii, keď od nás vedenie školy chcelo, aby sme podpísali, že my ako rodičia žiadame o to, aby dieťa chodilo do školy iba na päť hodín týždenne.

Nakoniec to ale väčšina rodičov podpíše, pretože neodolá tlaku.

Prečo musí rodič odolávať tlaku školy, keď je zákonom stanovená školská dochádzka pre všetkých? Právo na vzdelanie zaručuje ústava každému podľa jeho potrieb.

Toto nie je jediný podobný názor, takýchto skúseností rodičov je veľa. Možno to tak úplne neplatí v malých mestách a na dedinách. Nie je to takto celoslovensky nastavené.

Tam, keď dieťa má chodiť do školy, tak chodí do školy a bodka. Vedia to nejako zabezpečiť. Možno je to problém aj pracovných pozícií, miest, síl, financií vo väčších mestách a v Bratislave obzvlášť.

Moja hypotéza je, že Bratislava je anonymná a že sa rodičia nejakým spôsobom nevedia zorganizovať a zabojovať o niečo.

V Prešove je škola pre autistov, v Košiciach, na Myjave, viem o rodine, ktorá sa tam odsťahovala, aby mohlo dieťa chodiť do špeciálnej školy, vo Vrbovom je špeciálna škola, v Šamoríne.

A tu v Bratislave je to akoby zakliate.

Možno z hľadiska vyšších životných nárokov je rozdiel žiť v Bratislave a vo Vrbovom. V Bratislave chýbajú ľudia, opatrovatelia. Školstvo nám „sociálom“ odoberá zamestnancov.

Do špeciálnej školy totižto môže ísť robiť aj sociálny pracovník a môže tam ísť bez toho, aby mal adekvátne pedagogické vzdelanie. Dorobí si ho napríklad do štyroch rokov. Snažia sa tiež robiť, čo môžu, ale stále je to málo.

Od nás odišli do špeciálnej školy tri sociálne pracovníčky, pretože tam majú lepšie podmienky.

Vráťme sa k vašim klientom. Koľko ich máte takých, ktorí sú tu naozaj už desiatky rokov?

Osem ich máme v pobytovej službe, možno tak do tridsať v ambulantnej.

Áno, máme 20 detí vo veku 3 až 8 rokov. Máme tiež špecifickú službu podporovaného bývania.

Som rada, že máme aj takýto druh sociálnej služby, ktorý nám ukazuje, že aj ľudia s mentálnym postihnutím sú schopní pri určitej podpore bývať relatívne samostatnejšie.

Samostatnejšie znamená, že nie sú v celoročnom zariadení, kde majú kompletný servis, ale sú v zariadení, odkiaľ vedia ísť do práce, niečo si privyrobiť k invalidnému dôchodku.

Majú osobných asistentov, s ktorými idú do kina, na futbal, na dovolenku alebo na nákup a potom si sami niečo uvaria. Nie sú schopní úplne samostatne riešiť veľa vecí – rôzne administratívne záležitosti alebo návštevy lekárov. Niekedy je potrebné, aby ich niekto sprevádzal, ale v mnohých veciach sú samostatní.

Žijú pritom vo svojej komunite. Nebývajú samostatne každý v jednom byte, ale je to domček s dvanástimi ľuďmi, kde to pekne žije. Majú spoločné oslavy, grilovačky, ale každý chodí do svojej práce, každý si objedná alebo uvarí svoje jedlo a funguje to.

Je to iný druh služby.

Je ich zopár. Proces deinštitucionalizácie, keď bola snaha rozbiť veľké zariadenia na menšie prevádzky rodinného typu, ešte čiastočne pokračuje.

Pre klientov z celoročných zariadení, kde boli akoby zbytočne držaní v režime kompletnej starostlivosti vrátane varenia a prania, vznikali podporované bývania s určitou mierou ich samostatnosti.

Bežná prevádzka je však finančne náročná. Pretransformovať sa z veľkého kolosu, kde sa kúri a svieti v jednom, na šesť domčekov, ktoré potrebujú iný personál, zabezpečenie, vybavenie, je náročné.

Je to ale v prospech klientov.

Nemáme takéto zariadenie pre autistov. Ľudia s autizmom sú každý úplne iný. Miera schopností je veľmi rôzna, rovnako ako tolerancia na určité veci, ale možno by sme dokázali nájsť skupinku šiestich, ktorí by vedeli v podporovanom bývaní fungovať.

Podľa mňa to bola úplná náhoda. Sem som prišla v roku 1995 a o dva roky bola zrazu možnosť ísť sa vzdelávať do Budapešti. Bola to iniciatíva vtedajšej kolegyne Katky Sabovej.

Oslovilo to nielen mňa, ale aj kolegyne. Chodili sme sa vzdelávať v problematike, ktorá bola na Slovensku úplne nová. Mnohí sme v nej dodnes.

Pochopili sme, že ako sú ľudia s mentálnym postihnutím, tak sú aj iné, veľmi podobné skupiny. To, čo nás naučili, bol špeciálny prístup k nim: vizualizovaný, štruktúrovaný, využívali sa pomôcky, logika, systém, usporiadanie.

Mne a aj iným kolegyniam to vyhovovalo a tým, ktorým to úplne nesadlo, tak z toho postupne odišli. Zostalo pár ľudí, ktorí tomu rozumeli a ďalej to aplikovali do svojich zariadení.

Na to, aby sme tento systém začali uplatňovať u nás, bolo potrebné prestavanie alebo usporiadanie priestorov a, samozrejme, aj financie. Mali sme podporu riaditeľky, mohli sme začať a odvtedy to funguje.

Vtedy sme boli DSS-ka a v roku 2012 sme sa rozhodli, že máme toľko autistov, že bude správne zriadiť špecializované zariadenie.

Vlastne sme to len premenovali, lebo sme to mali personálne a priestorovo zabezpečené, už sme mali skupiny ľudí s autizmom. Tam sme aplikovali to, čo sme sa naučili.

Ja som dodnes zástanca TEACCH programu (štrukturovaný program pre deti s autizmom, pozn. red.). Neskôr prišla na Slovensko ABA, aplikovaná behaviorálna analýza (terapeutický prístup, pozn. red.). Aj z tohto prístupu sme si vedeli veľa vecí vybrať.

Naši ľudia sa vzdelávali, mali snahu sa to učiť, nikto ich do toho netlačil. Keď vám to dáva zmysel, tak sa vzdelávate, naberáte skúsenosti a keď potom vidíte výsledky svojej práce, tak to je presne to, čo potrebujeme.

Samozrejme, musí tu byť podpora od vedenia. Keď sa niekto chce vzdelávať, potrebuje aj nejaké financie, potrebuje si zobrať voľno. Musí ale najmä vidieť, že to má zmysel aj pre zariadenie, aj pre rodiča a hlavne pre dieťa.

Takých ľudí sme tu mali a stále máme, za čo som veľmi vďačná.

U nás ešte sú.

Vážim si ľudí, ktorí tu zostali, pretože sme naozaj na jednej vlnovej dĺžke. Vieme rozpitvávať niektoré situácie s klientmi, s deťmi.

Pamätám si jednu poradu, kde sme riešili, ako dať dieťaťu značku, že ide na veľkú potrebu, čo tam nakresliť, aby to bolo zmysluplné, kde mu obrázok dať, ako ho to naučiť. To bola hodinová debata.

Má to zmysel? My sme to vyhodnotili, že áno.

Určite je to horšie. Vidíme to na pracovných ponukách. Keď som pred pätnástimi rokmi hľadala psychológa, do dvoch dní som mala desať ponúk. Dnes dáme inzerát, za tri mesiace sa možno nikto neozve.

A nemyslím si, že to je len v Bratislave. Do toho vstúpil covid, ktorý vytvoril nové bubliny a niektorí zistili, že im to tak vyhovuje a zostali v nich.

Dnešnú mladú generáciu sme asi vychovali inak, vyrastala v iných podmienkach a je málo mladých ľudí, ktorí prichádzajú s tým, že chcú pomáhať iným, alebo chcú pomáhať, ale nie úplne nezištne. A my takéto možnosti nemáme.

Bolo by dobré hľadať cesty, ako k takejto práci mladých ľudí motivovať.

Stále sa snažíme budovať povedomie o sociálnych službách. O tom, že to nie sú zatvorené, zamrežované sociálne ústavy, kde opatrovateľka len chodí a utiera sliny klientovi, ktorý je nadopovaný.

Klienti sú ľudia, ktorí dokážu robiť bežné veci, fungovať, a keď ich nedokážu, neubližujú svojmu okoliu tým, že tu sú. Potrebujú láskavý prístup, humor, vidieť bežný život.

Pokiaľ sú to autisti, ktorí majú problém s tým, že im vadia zvuky, svetlo, vtedy vytvoríme izolované prostredie, pretože je to pre nich dobré. Ale náš postoj nie je, že ak toto nevieme zabezpečiť, tak sem nechoďte. Opak je pravdou – snažíme sa.

Kedysi sa hovorilo, že je to stereotypná práca. Máme ale toľko aktivít a akcií, že sa nedá hovoriť o stereotype.

To je možno aj to, čo niektorým potenciálnym záujemcom o prácu u nás vadí. Je potrebné sa veľmi prispôsobovať – jeden deň je to tak, druhý deň si vymyslia nejaký výlet, tretí deň chcú ísť do kina, potom chcú robiť niečo iné na záhrade, potom si vymyslia, že chcú niekoho zavolať sem k nám.

Pre mňa je to tvorivé a slobodné povolanie.

Ukazujeme, že takto dnes fungujú sociálne služby – pozrite sa na to a možno vzbudíme záujem pridať sa k nám.

Dôležité je vzdelávať sa. To, čo vieme robiť, je práca s ľuďmi s mentálnym znevýhodnením a s autizmom, čo neznamená, že zvládame úplne všetkých.

Aj my tu stále riešime rôzne situácie, ale aspoň sa k tomu postavíme s tým, že toto sme urobili, toto ešte vieme urobiť, toto ešte vyskúšame.

Máme v tom zakomponované všetko: prácu s rodinami, medikáciu, prostredie, zamestnancov, vzdelávanie. Máme skvelých sociálnych pracovníkov so zameraním na arteterapiu, hudbu, keramiku, pohybové aktivity a podobne. Máme pedagógov, ktorí poznajú odborné prístupy k malým deťom.

Či to pomôže do budúcna, neviem, ale to je to, čo robíme teraz.

Pri malých deťoch je iný systém práce. Možno sme prísni. Trváme na tom, že takéto sú nami overené metodické postupy a chceme, aby sa dodržiavali.

Možno to niektorých odradí. Keď niekto vyštuduje, príde a má pocit, že teraz on nám povie, čo tu bude robiť, tak je to do určitej miery síce fajn – má záujem –, ale potom sú určité veci, ktoré treba prijať za svoje, naučiť sa ich a dodržiavať ich, lebo to máme rokmi overené.

Toto sa nie každému pozdáva, ale je to niečo, v čom vidíme zmysel, a preto na tom trváme.

Problematické je to stále s pedagógmi. Vážim si každého, kto vyštuduje a chce to robiť. Ak je ale raz profil absolventa sociálnej práce nastavený na misijnú prácu alebo na prácu s rodinou a on potom príde k nám do sociálneho zariadenia k malým deťom, je to náročné.

Chcem od neho, aby vedel pripraviť individuálny plán na kognitívne úlohy pre malé dieťa, ktoré ide do školy – a on to nemá odkiaľ vedieť. Pedagóg, psychológ áno. Preto tam preferujeme pedagogických zamestnancov.

Na Slovensku máme pedagogických zamestnancov, ktorí pracujú v školstve aj v sociálnych službách. Keď ale ministerstvo povie, že príplatok je iba pre školstvo, a ten istý pracovník pracuje u nás a nemá regionálny príplatok, tak prečo by nešiel do školstva?

V lete šesť týždňov dovolenky. My nevieme zavrieť zariadenie na dva mesiace. Máme zavreté tri týždne, technicky to nevieme urobiť tak, aby si mohli vyčerpať dovolenku. A tak nám odchádzajú do školstva.

Ale my potrebujeme ľudí, ktorí vedia s deťmi pracovať, rozvíjať ich aj z pedagogického hľadiska.

Je pre nás dôležitá komunikácia s rodičmi. Vzájomná výmena informácií: toto sa podarilo nám doma, skúste to; toto sme tu zasa my nacvičili, skúste to aj doma.

Rodičovské skupiny na našej pôde. Záleží nám na tom, aby rodičia rozumeli tomu, čo sa s ich dieťaťom deje. A osobný kontakt podľa môjho názoru facebookové skupiny nenahradia.

Profesijne som psychológ a pedagóg, takže práca so skupinou ma vždy bavila. Aj keď som to nikdy v náplni práce nemala, vnímala som to ako inú perspektívu pomoci pre rodičov.

Ak to môžem povedať za seba, mám za sebou kontinuálny rast v sociálnych službách, čo má asi málokto (smiech).

Preto hovorím, že ja som v tomto trochu výnimka. Začínala som ako vychovávateľka, neskôr som bola psychologičkou v diagnostickom oddelení, potom som sa stala vedúcou autistického oddelenia, potom vedúcou autistického a diagnostického oddelenia, potom vzniklo špecializované zariadenie a teraz som riaditeľkou celého centra.

Dá sa, ale myslím, že to je výnimka. Možno preto mám pohľad na veľa vecí aj z pohľadu začínajúcej vychovávateľky. Prišla som do skupiny a keď klient dostal záchvat, tak som sa veľmi obzerala po niekom, kto mi pomôže.

Ja ako matka dieťaťa so zdravotným znevýhodnením v čase, keď som sem nastúpila do práce, som si tiež odskákala svoje. Osobná asistencia neexistovala.

Vedeli sme s mojím mužom, že v situácii, keď je rodina ďaleko, potrebujeme niekoho, kto nám pomôže, aby sme vedeli fungovať ako rodina. Vedeli sme, že potrebujeme nejakú výpomoc, a keď sme to v zákone nenašli, napísali sme na vtedajšie ministerstvo práce.

Ja ako rodič som vždy bojovala za svoje dieťa, lebo som potrebovala pomoc a nikde som ju nenachádzala. Dieťa nastúpilo do školy na Mokrohájskej, čo prinieslo ďalší kopec problémov, a tak isto som to musela riešiť ako rodič.

Ja to vidím ako moje plus, hoci niektorí to vidia ako mínus – že som akoby prorodičovská, proklientska. Mám to osobne zažité.

To neznamená, že každý riaditeľ musí mať dieťa so zdravotným postihnutím, aby tomu rozumel. Hovorím len, že to sú také zhody náhod, ktoré ma priviedli sem a ktoré dávajú mojej práci zmysel.

Viem, že keby tu moje dieťa dnes bolo, tak za neho tak isto bojujem a snažím sa, aby mi v tom systém pomáhal. Nepôjdem proti systému a ani sa niekde neschovám. Aby to bolo obojstranné.

Potrebujem pomoc, ale aj ja chcem spoločnosti niečo dať. Myslím si, že za tých tridsať rokov mojej profesionálnej práce som dala tejto spoločnosti veľa. Prečo by som od nej tiež niečo nechcela?